Fašiangy

Vianočné obdobie sa skončilo a začína také predjarné obdobie fašiangy, alebo mjasopust. Je to obdobie pred 40 dňovým pôstom. Začína od Troch kráľov a končí o polnoci pred škaredou, alebo popolcovou stredou. Potom nasleduje 40 dňový pôst až do Veľkého piatku. Od čias Veľkej Moravy sa u nás v 9. storočí používal termín mjasopust ( koniec jedenia mäsa pred pôstom). V česku sa tento výraz zachoval ako masopust. My sme neskôr prebrali nemecký názov ,, vast-shane” čo je posledný nápoj, alebo výčap. Takže fašiangy sú obdobie medzi zimou a jarou. Boli odjakživa symbolom radosti, veselosti a hojnosti. Konali a aj sa konajú bujaré zábavy, fašiangové sprievody, bláznivé masky, zabíjačky, pripravovali sa vyprážané sýte jedlá. Zvyky a obrady symbolizovali činnosti na zabezpečenie úrody a plodnosti. Hlavným účelom fašiangov bolo do sýtosti sa najesť. Rituálny charakter malo vyprážané pečivo ( šišky, pampúšiky, guľky, fánky, božie milosti….). Hlavne posledné tri dni sú vyplnené zábavami, nadmerným pitím alkoholu a jedením. Posledný štvrtok pred koncom fašiangom sa nazýval aj ,, tučštvrtok”. Tento deň bol príznačný tým, že sa ženy začali správať neobvykle – boli agresívne voči mužom, popíjali v krčmách, tancovali a spievali na uliciach. Jedným slovom – svet je počas fašiangov „hore nohami“. Súčasťou fašiangov sú tradičné fašiangové hry. Boli predvádzané rôzne magicko- rituálne úkony. Po dedinách šli v sprievode mladí muži preoblečený v rôznych maskách. Najčastejšie to boli masky: Cigánka, Žobrák, Drotár, Stará žena, Prespanka s deckom, Mladucha a Mladý zať, Kováč, Kominár, Handrár, ale aj maska Medveďa, Kozy, Turoňa a Slameníka, ktoré symbolizovali plodnosť, ale aj smrť. V ruke držali ražeň alebo šabľu – prastaré symboly mužskej sily a plodnosti. Na ražeň im ľudia napichovali slaninu, klobásu, dávali im vajcia a peniaze na spoločné posedenie. Zapichovanie ražňa do povaly symbolizovalo pomyselné spojenie neba so zemou. Úlohou prezlečených mužov bolo zabaviť dedinčanov a vtedy si mohli dovoliť čokoľvek. Muži prezlečení v maskách žobrali, kradli, predstierali prácu, za ktorú sa dožadovali odmeny, ale aj tancovali tance „na konope“ či „ na ľan“. Parodovali preto svadobníkov, vysmievali sa z vydajachtivosti, lenivosti, hlúposti, pýchy a spanštelosti a trestali staré dievky- priviazali im na nohu klát. Jedným slovom si mohli dovoliť počas fašiangov to, čo si inokedy nemohli. Strašili malé deti, naháňali, štípali ženy, tancovali s nimi, dokonca ich váľali po zemi. Typickým fašiangovým jedlom boli šišky vyprážané na masti. Tradície a zvyky sa región od regiónu líšili. Niekde bol zvyk, že sa urobila praženica pre celú dedinu, inde sa pálila pálenka. Aj hudba sa líšila od regiónov. Najznámejšia je asi ,,Fašiangy, Turíce….. Obyčajne boli piesne sprevádzané typickými hudobnými nástrojmi – akordeónmi, píšťalkami, husľami, basami a klarinetmi. Väčšina dedinských chlapcov sa už od mala učilo tieto piesne. Na rôznych častiach Slovenska sa do dnes konajú súťažné dni na konci zimy, kedy si miestni chlapci merajú sily v rôznych disciplínach, ako sú ťahanie klátu, váľanie sudmi alebo jazda na voze na čas. Tieto súťaže sú obvykle sprevádzané kultúrnym programom a ponúkajú výbornú možnosť, ako ochutnať miestne špeciality, najmä tie zabíjačkové. V mestách sa zvykli konať ťaže jednotlivých cechov, patrilo tu napríklad chodenie na choduľách, plávanie v studenej vode a nosenie na žrdi. Na konci sa z dobrých učňov zvykli stávať noví tovariši svojich cechov. Fašiangy ukončia všetky zábavy a my sa vrátime na rok do starých koľají. Posledná fašiangová zábava, predstavuje ,, pochovávanie basy”. Parodizuje sa pohreb basy, čo symbolizuje zákaz zábav počas pôstu. Hlavnými kostýmovanými postavami sú postavy kňaza, rechtora a smútiacich „pozostalých“. Kňaz paroduje obrad rozlúčky, aká býva pri cirkevnom obrade, ohlasuje koniec zábavy a lúči sa s basou, ktorú za náreku prítomných vynášajú von. Priebeh pochovávania basy je nasledovný: oznámenie o ochorení, vyšetrovanie lekárom, odvoz do nemocnice, oznámenie o smrti, pohrebný sprievod, plač nad hrobom a čítanie testamentu. Texty však nie sú dané, vytvárajú si ich herci sami, väčšinou ide o improvizáciu. Sú často popretkávané humornými príbehmi a vlastnosťami obyvateľov danej dediny. Po pochovaní basy môže začať pôst, ktorý začína popolcovou stredou. Je to pohyblivý sviatok, jeho dátum sa ráta podľa lunárneho kalendára a pripadá na 40 deň pred Veľkou nocou. Slávenie popolcovej stredy bolo zavedené v 7. storočí. Stal sa dňom pokánia a pôstu. Veriaci si tento deň obliekli v zmysle prvo kresťanských tradícií kajúci odev a posýpali sa popolom. Dnes už len symbolicky dá kňaz na čelo krížik. Odev bol ladený do smútočných farieb. Najčastejším jedlom tohto dňa bola kyslá mliečna polievka. Veľkonočný pôst sa končí Veľkým piatkom. 

Na záver tu je najznámejší text fašiangovej piesne: 

  1.  

Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, 

kto nemá kožuška zima mu bude. 

  1.  

Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, 

dajte mi slaninky, nech sa popasiem. 

  1.  

Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy, 

jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy. 

4.

Tuto nám nedali, tuto nám dajú, 

tu koňa zabili, tu rebrá majú. 

  1.  

A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti, musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.