Či už je posypaná na detskej krupici, ponorená v horúcom zimnom jablkovom mošte alebo vyniká v čerstvo upečenom jablkovom koláči, škorica má proste silu u nás vyvolávať určitý stupeň nostalgie a príjemného pocitu. Voňavé korenie od dávnych čias potešilo chuťové bunky, ovplyvňovalo osud národov a bolo uznávané za jeho údajné liečivé vlastnosti.

Prvé zmienky o škoricovníku pochádzajú z Číny už 4000 rokov pred n. l., no najviac výrazné bolo jej používanie od roku 2000 pred n.l. v starovekom Egypte, kde ju vysoko hodnotili a používali na liečenie kašla, artritídy a bolesti v krku práve pre jej antioxidačné, protizápalové a antidiabetické vlastnosti. Škorica však obsahuje kumarín. Je to prírodná aróma, ale hrá tiež úlohu pri vytváraní warfarínu bežného lieku na riedenie krvi.

Existujú dva hlavné druhy škorice: škorica Ceylon ( Cinnamomum verum ) a čínska škorica ( Cinnamomum aromatum ). Cejlonská škorica pochádza zo Srí Lanky. Niektorí ju nazývajú „pravá škorica“. Cassia škorica pochádza z južnej Číny. 

Ľudia môžu používať škoricu v sladkých alebo slaných jedlách. Charakteristická vôňa škorice je výsledkom cinnamaldehydu, ktorý obsahuje. Mletá škorica je najpopulárnejšía forma škorice v kuchyňských skriňkách a je populárne začlenená hlavne do raňajkových alebo pečených sladkých pokrmov. 

Éterické oleje vyrobené z kôry, listov a koreňovej kôry škorice sa používajú na vôňu, chuť a predpokladané liečivé vlastnosti. Cinnamaldehyd, ktorý ako sme už spomínali dodáva škorici jej chuť, je hlavnou chemickou zlúčeninou získanou z oleja zo škoricovej kôry. Listový olej obsahuje vysoké koncentrácie eugenolu, ktorý sa niekedy používa ako antiseptikum. Často sa škorica a jej éterický olej používajú vo vreckách a osviežovačoch miestností.

A ako používate škoricu najčastejšie práve vy? ☺ ☺ ☺